V miestnej knižnici mestskej časti Bratislava – Vrakuňa sa v spolupráci s Centrom detskej tvorivosti konala začiatkom februára beseda s mladým nevidiacim  – Vrakunčanom Jurajom Prágerom. Nadviazali sme na spoluprácu s ním z minulých rokov,  kedy našim školákom v mestskej časti Vrakuňa Juraj začal rozprávať o svojom živote, svojich cieľoch a úspechoch. 

 
Juraj Práger je nezvyčajným nevidiacim. Nielen jeho chuťou do života, optimizmom a láskou k všetkému novému a nepoznanému, ale aj jeho prístupom k životu. Vidieť tak optimisticky naladeného človeka je potechou pre dušu, niekedy už príliš uponáhľanú a unavenú. A veru Juraj vedel naštartovať nielen deti, ale aj nás, dospelých. Rozprávaním o svojom živote, kde napriek handicapu je plnohodnotne účastný všetkého životného  diania, ale najmä svojimi športovými výkonmi. Okrem pomôcok, ktoré nám priniesol na ukážku (či už knihu písanú v Brailovom písme, či „hovoriaci“ mobil, váhu, tester farieb,  alebo futbalovú loptu), predviedol nám prácu s vodiacim psom Arkusom, ktorý je jeho veľkým pomocníkom. Deti fascinovalo, že vodiaci pes musí absolvovať takmer dvojročný výcvik na zvládnutie techník (ovláda 40 základných pokynov na pomoc svojmu pánovi), ale nadchla ich aj praktická ukážka, čo všetko Arkus zvláda. No Juraj nám tentoraz odhalil aj viac zo svojho súkromia. Jeho veľkou láskou je šport! Či už tandemová cyklistika, kde jeho najväčšou rýchlosťou bol zjazd dolu kopcom v rýchlosti 87 km/hod. (doteraz má najazdených vyše 13 tisíc kilometrov a jeho cieľom je dostať sa na paralympiádu), lyžovanie, či horolezectvo. A tu to myslíme vážne – nevidiaci dokázal zdolať nielen Kriváň, Gerlachovský štít, ale tento rok si trúfol, ako prvý nevidiaci človek, zvládnuť aj najvyšší vrchol Mont Blanc  (4 810 m n. m., najvyšší vrch Álp, Západnej Európy a Európskej únie) s pomocou svojich priateľov a nemalou  mierou aj sponzorov, ktorí im poskytli špeciálny výstroj a oblečenie. Vystúpiť do výšky, kde sa nielenže už pomaly nedá dýchať, rozmýšľať, ale nedá sa už ani jesť, vyžaduje  už „slepú dôveru“ k svojim priateľom. A tú veru mal. Priatelia mu pomáhali v ťažkých chvíľach, kde prekonanie nástrah prírody žiadalo vypätie všetkých fyzických i psychických síl. Všetci vlastne boli „na jednom  lane“ doslova i obrazne. Jeden chybný krok a nedôvera mohli všetko zmariť. Prejsť po zamrznutom a zasneženom chodníku o rozmeroch 30 cm na šírku a z jednej strany mať priepasť 1000 metrov, z druhej „iba“ 800, vyžaduje maximálne sústredenie, odvahu a silu bojovať. A tú veru Juraj Práger má. 
   
Mať na besede Juraja Prágera je prežiť malé povzbudenie. Snáď to cítili aj deti, ktoré odteraz už budú vedieť, ako  pomáhať handicapovaným ľuďom, ako im vedieť ponúknuť svoju pomoc. A ako sa trebárs aj postaviť k životu, popasovať sa s prekážkami, ktoré sú nachystané na ich ceste. Že sa to dá, aj keď niekedy človek stráca nádej. Všetko sa dá, len treba chcieť. A Juraj Práger chce a svoju radosť a vieru v dobro a dobrých ľudí nám aj takto rozdáva.
 
X