Po tri dni sa v našej Miestnej knižnici Bratislava – Vrakuňa konala mimoriadne zaujímavá beseda. Keďže sme knižnica, väčšinou sa u nás hovorí o knihách. Aj tentoraz, lenže o knihách iných – písaných Brailovým písmom.
 
Tak už asi viete, že sa u nás konala beseda s nevidiacim. Prišiel nás navštíviť pán Juraj Práger so svojím vodiacim psom Arkusom, labradorským retrieverom. Takže tentoraz mal vstup povolený aj psík! A veru nie obyčajný, bol to psík v službe – s postrojom.
 
Juraj, mladý muž, ktorý prišiel o zrak vážnou chorobou, sa stal nevidiacim až v dospelosti a našim besedujúcim deťom sme chceli aj takouto cestou ukázať, že aj handycapovaní majú možnosť zapájať sa do bežného života. Môžu študovať, čítať knihy, používať osobný počítač, chodiť do roboty (Juraj vyučuje deti na škole v Ružinove), športovať (bicyklovať na tandeme s inštruktorom), lyžovať (za pomoci navigátora), plávať v jazerách, kde pes je výborným pomocníkom aj vo vode (hádzanie pískajúcej loptičky je zvukovou navigáciou). 
 
Juraj nedoniesol deťom na ukážku len šlabikár písaným Brailovým písmom, z ktorého nám prečítal ukážky a aj deti si to samé mohli vyskúšať, ale doniesol aj rôzne pomôcky, ktoré nevidiacim pomáhajú v bežnom živote. Či už šlo o „hovoriace“ hodiny, kalkulačku, váhu,  mobil, ktorý vie prečítať aj SMSky a vyhľadáva v telefónnom zozname, špeciálnu mincovničku – peňaženku, či lištu na rozoznávanie bankoviek označenú typickými brailovými bodkami, zvukový alebo vibračný indikátor prekážok, skener farieb (Colortester) – to si deti zvlášť radi vyskúšali na svojom oblečení, indikátor hladiny tekutiny (pri nalievaní si vody do pohára sme okamžite začuli hlasné pípanie), ale mali sme možnosť vidieť aj loptu pre nevidiacich, ktorú Jurajovi priniesli priatelia rovno z Anglicka. Ide o loptu, ktorá vydáva zvuky – a so zatvorenými očami si ju vyskúšali aj deti. Ako hovoril mladý Juraj, aj nevidiaci môžu športovať (veď sám nám priniesol úžasnú zbierku fotografií z jeho bicyklovej i lyžiarskej aktivity), treba si však uvedomiť, že pri tom musia byť ticho, aby dokázali „vycítiť“ loptu ušami – podľa zvuku pohybu. Táto praktika sa celkom zapáčila aj paniam učiteľkám, lebo vidieť deti, ako v tichosti hrajú futbal alebo vybíjanú, by bolo veru zaujímavým zážitkom.
 
Ako čerešnička na torte bola pre naše deti ukážka schopností čierneho štvornohého Arkusa. Povely svojho pána vykonával bez „odvrávania“, na prvé slovo, absolútne presne. Vie odviesť svojho pána na určené miesto, vie mu zdvihnúť spadnutý predmet, vie mu ukázať prekážku na ceste, kľučku na dverách i mláku na cestách. Aj hranie je pre neho povolené až po odstrojení, keď už vie, že nie je v službe, ale aj on má chvíľu na oddych. A to nám potom aj predviedol. Priam neuveriteľné bolo, ako dokázal ukončiť svoju hru, ak mu to pán prikázal – a to veru nevieme niekedy ani my dospelí.
 
Beseda s nevidiacim Jurajom Prágerom mala u nás taký ohlas, že sme museli pridávať hodiny na besedu pre ďalšie školy. To nás nesmierne teší, lebo ako obyvatelia Vrakune, ktorými sú nielen besedujúce deti, ale aj sám nevidiaci, si teraz budú môcť navzájom pomáhať. Deti sa naučili, ako sa prihovoriť nevidiacemu, ako mu ponúknuť pomoc. A to ocení každý, kto tú pomoc potrebuje.
 
Veríme, že táto naša akcia otvorila oči malým Vrakunčanom, aby pochopili, čo to je žiť bez možnosti spoznávania okolia zrakom a budú si vedieť o to viac vážiť, že ten, kto o zrak prišiel, možno dokáže ešte viac vecí, ako je bežné u človeka so všetkými zdravými zmyslami! A o to nám predsa išlo!
 
Za Miestnu knižnicu Bratislava – Vrakuňa
A. Stanová


 

X